Pán Mikolášik v článku poukázal na problémy v spolunažívaní kresťanov s väčšinovým muslimským obyvateľstvom vo viacerých islamských krajinách. Ba zašiel ešte ďalej, keď napísal, že "musia denne zápasiť o prežitie hodnôt, ktorým veria". Problémom však je, ako to už pri podobných "veľkolepých" vyhláseniach býva, že toto tvrdenie nie je podložené jediným exaktným odkazom či dôveryhodným zdrojom. Jediné konkrétnejšie údaje, ktoré uvádza sú, že ľudia v Iraku sa báli vyzdobiť si svoje príbytky a informáciu o tragickom masakri 52 ľudí v tej istej krajine, pričom sa žiaľ nepokúsil ani len špekulovať o tom (o citovaní zdrojov nehovoriac), kto za ním vlastne stál.
Okrem týchto dvoch faktov uvádza už len všeobecné informácie o tom, že podobne sú na tom kresťania v Iráne, Egypte, Nigérii, Turecku či Pakistane, že ide o každodenný nátlak zo strany muslimov ba dokonca, že "islamský klérus v nejednom príhovore k svojim veriacim podporuje protikresťanské nálady". Hlavne posledné citované je mimoriadne silné a kontroverzné tvrdenie berúc do úvahy tradíciu náboženskej tolerancie zakorenenú v islamskom učení i jeho histórii, známu každému laikovi, kto sa o danú tému aspoň trochu zaujíma.
Ak má pán Mikolášik informácie o konkrétnych významných islamských duchovných, ktorí pod rizikom straty vlastnej reputácie v oblasti islamskej teológie propagujú názory, o akých hovorí, mal by ich uviesť, aby sme mohli bližšie preskúmať, o koho ide, aká je ich popularita a či vôbec sú stúpencami dominantného sunnitského islámu, alebo propagujú iné minoritné názorové smery.
Takto sa totiž autor dostáva na tenký ľad, keď proti jeho tvrdeniu stojí rad vyhlásení najvplyvnejších autorít v islamskom svete a islamských organizácií tvrdo odsudzujúcich násilie proti kresťanom, z ktorých za mnohé možno spomenúť univerzitu Al-Azhar v Káhire, či na západe napríklad Islamskú Spoločnosť pre Severnú Ameriku. Ak by to nestačilo, detailnejší zoznam o postojoch islamských autorít k násiliu a otázke ľudských práv možno nájsť napríklad tu. Takže na jednej strane máme všeobecné dojmy, na druhej strane konkrétne fakty, ktoré však poukazujú na pravý opak.
A aby som nezostal len pri suchých faktoch, pozrime sa na otázku irackých kresťanov, na ktorú pán Mikolášik poukazuje. Nie je vari pravdou, že kresťania v Iraku žili po stáročia a udalosti, o ktorých hovorí, sa začali stupňovať až od invázie amerických vojsk do tejto krajiny? Obeťami zničenej infraštruktúry a zdecimovanej krajiny pritom nie sú len kresťania, ale najmä muslimovia, ktorí v nej žijú.
V ďalšej časti článku sa spomínajú ťažkosti kresťanov tu v Európe a v tejto súvislosti otázku integrácie Turecka do EÚ. Pán Mikolášik uvádza, že Turecko "zakazuje zakladanie kresťanských náboženských spoločenstiev či kongregácií." Máme tu ďalšie silné, avšak opäť ničím nepodložené tvrdenie. Je pravdou, že Turecko má naďalej isté nedostatky v oblasti politických i občianskych slobôd, no na druhej strane je férové poukázať na rapídne zlepšujúci sa trend v posledných rokoch, vrátane práv menšín. To žiaľ nemožno povedať o EÚ samotnej. Náboženská diskriminácia už dávno nie je iba doménou krajnej pravice, ale stále častejšie sa stáva témou mainstreamových politických strán a vo viacerých prípadoch už bola dokonca priamo zahrnutá do legislatív štátov Európy (napr. zákaz minaretov vo Švajčiarsku, či zákaz buriek vo Francúzsku a čoskoro zrejme i v Belgicku ako aj v ďalších krajinách EÚ).
Keď už je reč o minaretoch, v komentári priamo stojí tvrdenie: "My v Európe povoľujeme minarety". Koho tým "my" má pán Mikolášik na mysli? Svojich straníckych kolegov? EÚ? Slovensko? Ak tým myslel Slovensko, je na omyle, keďže Slovensko dodnes nepovolilo stavbu ani jednej mešity či islamského centra. Tým sme mimochodom veľmi pozadu i za spomínaným Tureckom, v ktorom predsa kostoly stoja. Ako máme v tejto súvislosti potom vnímať prípad Švajčiarska? Je namieste pripomenúť pánovi Mikolášikovi, že je to aj KDH, ktoré sa v minulosti zasadzovalo za prijatie jedného z najreštriktívnejších zákonov o registrácií náboženských obcí v Európe a hoci majú muslimovia na Slovensku ústavou zaručené základné občianske práva, z dôvodu chýbajúcej možnosti registrovania sa ako náboženskej obce sú v porovnaní s ostatnými náboženskými skupinami na Slovensku výrazne znevýhodnení. Nejde pritom ani tak o financovanie, ktoré s registráciou prichádza. Oveľa dôležitejšími sú napríklad právo na výučbu svojho náboženstva na školách, budovanie náboženských centier, sobáše a podobne.
V závere komentára je rečnícka otázka, či "Európa nezíde z cesty, ktorá ju vyniesla na vrchol." Nie sú to však práve hodnoty ako demokracia, ochrana menšín a hlavne rešpektovanie základných ľudských a občianskych práv, ktoré z Európy spravili to, čím je dnes? Nie je toto tá cesta, z ktorej Európa schádza?
V diskusii pod článkom má každý právo vyjadriť svoj názor v rámci pravidiel diskutovania na stránkach SME.sk. Nemám problém s akoukoľvek vecnou kritikou, no v súlade s pravidlami diskutovania na SME.sk, ako aj v súlade s obyčajnou ľudskou slušnosťou apelujem na všetkých diskutérov, aby sa zdržali osobných urážok, ktoré neslúžia ničomu a akurát dotvárajú obraz o ich autorovi. V opačnom prípade zvážim možnosť zrušenia diskusií pod článkom.
Aktualizácia: Vzhľadom na množstvo otázok v diskusiách napíšem do jedného týždňa reakcie na najlepšie z nich. Pre pracovnú vyťaženosť nebudem reagovať na každú otázku osobitne. Namiesto toho napíšem nový článok, kde sa pokúsim zodpovedať všetky relevantné otázky, ktoré neboli smerované na moju osobu a týkali sa témy, o ktorej som písal.
